Porota vědomostní soutěže Lidice pro 21. století i v letošním roce obdržela na dvě tisícovky esejí na pečlivě vybraná témata. Děti v kategorii 10–14 let a mládež v rozmezí 15–19 let se v nich zamýšlejí nad tragickými událostmi minulého století a zasazují je do kontextu současnosti. Mnohé texty jsou stylisticky vydařené a především obsahově hodnotné. Kladenské listy ve spolupráci s Památníkem Lidice přinášejí čtenářům ty nejpovedenější ze zaslaných prací.

Více se o soutěži Lidice pro 21. století dozvíte ZDE:

Nejdřív musím poznat sama sebe, abych pochopila ostatní, uvědomuje si v krátké eseji Eva Suchárová z Kysuckého Nového Města, soutěžící v kategorii od 15 do 19 let. 

Najskôr musím poznať sama seba, aby som pochopila ostatných. Hm… akáže je cena empatie? Vysoká. Mnohí ľudia vedia oceniť, že ich chápete. Aby ste ich však mohli chápať, mali by ste najprv vy sami vedieť a chápať, ako sa cítite a prečo sa tak cítite, aby ste podobné pocity dokázali naprojektovať do podobnej situácie druhého človeka. Možno s ním súcitiť, radovať sa, či pomôcť, pokiaľ vieme. 

Od útleho veku nás empatii skvele učia kamaráti a domáce zvieratá. Ale povedzte mi, kto nás učí sebapoznaniu? Každý v nás vidí iné talenty a iné danosti. Niektoré výbery sa nám vôbec nepáčia. Napríklad babička: „Ty musíš byť veterinárkou.“ Učiteľka dramaťáku: „Musíš byť herečkou.“ Otec: „Z teba bude perfektná učiteľka!“ Mama: „Aby si sa nejako uplatnila, študuj jazyky.“ A tak ďalej. Veď iste to poznáte. A koho zaujíma, že chcem písať knihy a učiť tanec? Samozrejme, nikoho.

Aby som však došla k tomuto poznaniu, musela som pre to tiež dačo urobiť. V prvom rade sa venovať veľa veciam, zistiť, v čom som dobrá a čo mi nejde. Výtvarná, kynologický, zoológ, literárno-dramatický, tanečná… a to sú iba krúžky a už vôbec nie témy, ktorým sa doma venujem s rodičmi alebo sama. No každá vec mi niečo dala. Ďalším problémom je, ak nepočúvate ľudí okolo seba, neučíte sa od nich. Pretože niekedy nám to nielen v sebapoznaní, ale tiež v živote môže pomôcť. Povedzme, že nemusíme riskovať vlastné chyby, ale využijeme skúsenosti ľudí, ktorí sa v danej situácii už ocitli. Ruku na srdce! Koľkokrát sme počúvali staršiu generáciu pri rozprávaní ich príbehov? Nebolo to skôr tak, že sme zase len zagúľali nad tým očami? Čo za trápnosti nám to tu rozprávajú? Nikdy by som život nepovažovala za trápnosť, ale, bohužiaľ, my mladí už v poslednej dobe často nepočúvame. Múdry je však podľa mňa ten, čo sa vie od každého niečo naučiť.

A preto, ak chceme pochopiť druhých, nestačí len žiť vlastný život a o nič iné sa nestarať. Treba sa s ľuďmi stretávať, počúvať ich a učiť sa od nich. A jedine vtedy ich môžeme pochopiť.

 Autor: Eva Suchárová