Porota vědomostní soutěže Lidice pro 21. století i v letošním roce obdržela na dvě tisícovky esejí na pečlivě vybraná témata. Děti v kategorii 10–14 let a mládež v rozmezí 15–19 let se v nich zamýšlejí nad tragickými událostmi minulého století a zasazují je do kontextu současnosti. Mnohé texty jsou stylisticky vydařené a především obsahově hodnotné. Kladenské listy ve spolupráci s Památníkem Lidice přinášejí čtenářům ty nejpovedenější ze zaslaných prací.

Více se o soutěži Lidice pro 21. století dozvíte ZDE:

Nejdřív musím poznat sama sebe, abych pochopila ostatní, uvědomuje si v krátké eseji Alica Struková z Hlohovce, soutěžící v kategorii od 15 do 19 let. 

Narodili sme sa do sveta farieb, zvukov, emócií; nekonečné univerzum lásky vytvára podstatu nášho bytia a je jej neoddeliteľnou súčasťou.

Sudičky mi predurčili,že moje životné kroky nikdy nebudú putovať svetom zvukov. Len jemný vánok mi dá zakúsiť krásu tohto sveta. To je moje tajomstvo, ktoré odjakživa prebádam a objavujem jeho temné zákutia či pozitívne stránky.

V detstve bola mojím uchom maminka. Zasväcovala ma do tajomstiev toho, čo mi nebolo dopriate počuť. Časom som poznávala okolitý svet sama. Naučila som sa, že poznanie je múdrosť a múdrosť získame v poznaní.

Ale aj keby sme dosiahli všetku múdrosť sveta, boli by sme hlupákmi, ak by sme nespoznávali seba samých. Pretože iba ak poznáme svoje kladné a záporné stránky – poznáme rozdiel medzi dobrom a zlom. Prirodzeným inštinktom človeka je bojovať proti zlu, a to môžeme empatiou, láskavosťou a ohľaduplnosťou. Tak upriamime pohľad aj na potreby ostatných, vieme sa vcítiť do ich kože a pomôcť im. Keď rozumieme tomu, čo prežívajú, chápeme ich správanie. Veľmi dôležité je naučiť sa vyjadrovať svoje pocity a myšlienky; sú súčasťou našej osobnosti. Byť bútľavou vŕbou pre blízkeho človeka je cesta do hlbín jeho duše. Vtedy sme akýmsi uchom pre neho; dávame mu priestor na rozprávanie o jeho problémoch.

Svoj hendikep nedávam najavo, pretože nechcem byť iná. Viem, že ma oberie o veľa skvelých príležitostí na ďalšie poznávanie sveta. Ale niečo ma naučil: byť vďačná aj za ten malý zlomok zvukov, ktoré dokážem počuť. Vďaka nemu sa viem vcítiť do situácie iných postihnutých ľudí; chápem, čo prežívajú a akým problémom čelia. Mojím snom je pomáhať takým ľuďom, ako som ja sama, aby svet nebol pre nás neprístupným miestom, ale aby otvoril náruč aj pre nás. Možno nikdy nebudem počuť každú ozvenu prírody, melódiu horského potôčika či zvuky pulzujúceho veľkomesta. Ale vždy budem mať otvorené uši pre radostný či ustarostený tlkot srdca mojich blízkych.

Autor: Alica Struková