Mikuláš v Centralu Legenda Cafe bar Est. 2014 Badmintonové centrum v Kladně Nábor k policii Kladno
ČSAD KLADNO
  • SBF
  • SAMK
  • PRÁVNÍ PORADENSTVÍ PRO VEŘEJNOST

Sloboda previnilé duše − Andrea Pauková

Pondělí, 30. Červenec 2018 08:30

Porota vědomostní soutěže Lidice pro 21. století i v letošním roce obdržela na dvě tisícovky esejí na pečlivě vybraná témata. Děti v kategorii 10–14 let a mládež v rozmezí 15–19 let se v nich zamýšlejí nad tragickými událostmi minulého století a zasazují je do kontextu současnosti. Mnohé texty jsou stylisticky vydařené a především obsahově hodnotné. Kladenské listy ve spolupráci s Památníkem Lidice přinášejí čtenářům ty nejpovedenější ze zaslaných prací.

Foto: Archiv Památníku Lidice

Více se o soutěži Lidice pro 21. století dozvíte ZDE:

Kolik stojí lidský život? Nad tím se v krátké eseji zamyslela Andrea Pauková z Kysuckého Nového Města, soutěžící v kategorii od 15 do 19 let. 

Bol tam. Zvráskavenou rukou sa načiahol po pohár vody, síce kalnej a špinavej z nánosov prachu, no trval na tom, aby som ju nemenila. Všetko do seba zapadlo ako puzzle plné hrôz, sprevádzajúc zozačiatku pekný, neskôr ohavný a dnes už zničený život. 

Pozorovala som strnulé pohyby starca v hospicu, pripútaného na lôžko, smrteľne chorého, no predsa bol môj obľúbený spoločník. Ja, ako mladá lekárka, som tu bola ako výpomoc. Keď som sa usadila na drevenú stoličku, konečne začal. Vedel, že musí splniť svoju časť dohody- on mi porozpráva jeho príbeh a ja splním želanie.

Bol z rodiny chudobnejšej, spútaný šumom spoločnosti, akosi sa nevedel zaradiť medzi ostatných. Dokonalé študijné výsledky mal kvôli jeho rodine hrdých národovcov, ktorí nenávideli židov. Veď prečo aj. Učili ho ako udrieť žida, ako zlomiť židovi ruku. Nenávidel ich za to. Po nútenom prevelení do koncentračného tábora si našiel pobalený kufor. Neprotestoval. Odišiel bez rozlúčky, bez objatia na miesto toľkej hrôzy. 

Vyzeralo to tam celkom inak. Blato a špina sa miesili so zápachom. Separáciu mužov od žien a detí opisoval ako jednu z najväčších nočných môr, ktorej nedokázal byť súčasťou.

Snažil sa spojiť s ich ideológiou, snažil sa mieriť zbraň na nich, no nešlo to. Niečo ho nútilo vždy trafiť vedľa, hoci strieľať vedel. Bol iný. Ľudský život mal pre neho hodnotu a nie cenu guľky. Židov videl ako ľudské bytosti z mäsa a kostí.

Keď ho vyšší hodnostár donútil zastreliť bežiacu mladú polonahú židovku, musel. S prižmúreným okom zamieril, prst položil na spúšť a čakal. Naivne si myslel, že stihne dobehnúť ale ´surovec´ naliehal. Poslúchol a vystrelil a ukončil život nevinného trpiaceho stvorenia.

Krvavý fľak na jeho duši bolel. Nechcel byť Nemec, chcel len zabudnúť. Pre neho bol život dievčiny, židovky, hodný toho jeho. Nútené lieky zapíjal hnusnou kalnou vodou, čo celkom imponovalo s jeho prianím morfia.

Zahniezdila som sa na, bez slov. Ukázal na morfium a pochopila som, čo vlastne chcel. Nechcel sa zbaviť bolesti tela, chcel slobodu previnilej duše. Pichla som mu týždennú dávku. S posledným výdychom sa ospravedlnil tomuto svetu za všetku hrôzu páchanú na židoch. Len on vedel, akú cenu má život včely, život klásku na poli a život človeka. Nenahraditeľnú. 

 Autor: Andrea Pauková


banbad